5 trestov, ktoré môžu spôsobiť trvalé poškodenie detskej psychiky
Dieťa je ako krehký porcelánový hrnček, ktorý nesie čaj všetkých emócií sveta. Držíme ho v rukách, dúchame naň, aby nevychladol, no niekedy – v záchvate hnevu, frustrácie či vyčerpania – namiesto jemného dotyku buchneme o stôl. A hoci sa hrnček navonok netriešti, na stenách zostávajú vlasové praskliny, ktoré len ťažko zlepíme.
Štúdie psychológov ukazujú, že niektoré tresty zanechávajú na detskej duši stopu, ktorú si odnáša až do dospelosti. A netreba pritom siahať po fyzických výpraskoch – postačí pár slov, pohľadov a mlčaní.
Pozrime sa teda na päť nenápadných „výchovných zbraní“, ktoré dokážu urobiť viac škody ako úžitku!
Ignorácia
Predstavte si, že ste rádiom riadené lietadielko, ktoré stratilo signál. Váš pilot – rodič – zrazu zmizol, odvrátil sa a nereaguje. Ignorovanie je pre dieťa podobnou stratou signálu.
Psychológovia hovoria o tzv. „emočnej deprivácii“ – keď dieťa nedostáva spätnú väzbu, cíti sa neviditeľné až menejcenné. Bolo dokonca dokázané, že deti vystavované dlhodobej ignorácii majú zvýšené riziko úzkostných porúch v dospelosti.
Namiesto ignorácie môžeme dieťaťu poskytnúť možnosť ventilovať svoje emócie cez hru. Napríklad pomocou praktických hračiek na diaľkové ovládanie, kde môže mať dieťa kontrolu nad situáciou a zároveň rozvíjať svoje zručnosti.
Krik
Krik je ako búrka bez dažďa. Duní, hromží, no neprináša úľavu. Neurovedecké výskumy ukazujú, že dlhodobé vystavovanie sa hlasnému hnevu zvyšuje hladinu kortizolu – stresového hormónu – v tele dieťaťa. Deti, na ktoré rodičia často kričia, sa navyše učia vnímať svet ako nebezpečné miesto plné hrozieb.
Naopak, pokojný tón hlasu a empatický prístup sú ako jemné brzdenie v zákrute – zabránia šmyku a umožnia bezpečne prejsť cez krízovú situáciu. A prečo nenechať deťom možnosť vybúriť sa z frustrácie napríklad za volantom ich inteligentného elektrického autíčka?
Vulgarizmy
Nadávky a znevažujúce slová sú ako malé ostré úlomky skla. Zaryjú sa do vnútra a zanechajú mikroskopické ranky, ktoré dieťa nemusí hneď ukázať, no cíti ich. Slová ako „si hlúpy“, „nič z teba nebude“ sa lepia na identitu dieťaťa ako štítky na kufor – kamkoľvek pôjde, stále ich so sebou nesie.
Deťom, ktoré pravidelne čelia verbálnym útokom, klesá sebavedomie a zvyšuje sa pravdepodobnosť depresívnych symptómov v neskoršom veku.
Porovnávanie
„Prečo nevieš byť ako tvoja sestra?“ Alebo ešte horšie – „Jano od susedov už dávno vie, ako na to.“ Porovnávanie je ako neustále ukazovanie na pokrčený papier s poznámkou: „Pozri, niekto iný je lepší.“ Deti tak získavajú pocit, že ich hodnota závisí od výkonu druhých.
Deti, ktoré sú porovnávané, sú viac náchylné k perfekcionizmu alebo, naopak, k rezignácii. Lepším prístupom je oslavovať individuálny pokrok – každý predsa preteká vo svojom vlastnom pruhu.
Vyhrážky
„Ak to ešte raz urobíš, uvidíš!“ Hrozby pôsobia ako nevypočítateľné tiene. Detská myseľ si ich interpretuje desivejšie, než by rodič možno zamýšľal. Vyhrážky vytvárajú u detí pocity neistoty a strachu, ktoré sa môžu neskôr prejaviť ako nedôvera voči autoritám.
Výchova je ako jemné ovládanie modelu – nie silové ťahanie, ale citlivé usmernenie. Ak rodič stratí nervy a siaha po „tvrdších“ nástrojoch, je to ako keby do jemného mechanizmu dieťaťa hádzal piesok.
Oveľa lepšie výsledky sa dosiahnu, keď dieťaťu dovolíme skúšať, objavovať a robiť chyby, vďaka ktorým sa naučí bezpečne zvládať náročné zákruty života bez vyhrážok, vulgarizmov či kriku. Pretože dieťa nie je projekt na opravu. Je to svet, ktorý sa práve buduje.
Zdroj obrázka: gzorgz/freepik.com
